DIALOGStanislav Štepka

Rozdelenie Československa odštartovalo zblíženie Slovákov a Čechov. Rozhovor se Stanislavem Štepkou

Se Stanislavem Štepkou, zakladatelem a principálem Radošinského naivného divadla, jsem se poprvé setkal v Branickém divadle před představením Desatero. Tak trochu s obavami jsem vstupoval do divadelní šatny: Najde se v jeho nabitém programu chvilka času na rozhovor pro Revue Dialog? „Zítra tady bude rušno“, říkali mi lidé z divadla. „Má přijít pan Suchý a bude se tu křtít kniha fotografií z jejich společné inscenace“. Pan Štepka mě však přijal vlídně. Nabídku na rozhovor přijal. Druhý den odpoledne jsme se sešli v klubu divadla a začali si povídat…

• Jan Richter: Nacházíme se v prostorách Branického divadla, které se stalo pražskou „domovskou scénou“ Radošinského naivného divadla. Hostovali jste sice i v jiných pražských divadlech (Divadlo Bez zábradlí, Gong, Káčko nebo loni poprvé i Divadlo Járy Cimrmana), Braník je však vaše nejčastější působiště. Vzpomenete si ještě, kdy jste zde hráli poprvé?

Stanislav Štepka: V Prahe sme začali hrávať v druhej polovici sedemdesiatych rokov vo vysokoškolských internátoch, „na kolejích“ a v divadelných kluboch; to boli naše prvé divadelné štácie v Prahe: v Dlouhé, v klube Rubín. Najdlhšie sme hrávali v Ypsilonke, v Spálenej ulici. Potom začali Ypsilonku rekonštruovať, a tak sme si museli hľadať nové miesto. A vtedy nás oslovili z Braníka. Spýtali sa, či by sme neprišli do ich divadla, vraj má dobré meno. Ani sme nevedeli, kde to je. Reku, je to trochu od ruky; to bolo v osemdesiatom štvrtom roku. Odvtedy v Branickom divadle hrávame pravidelne. Akurát raz do roka ideme vystupovať do Divadla bez zábradlí na festival Slovenské divadlo v Prahe. Môžem povedať, že s Branickým divadlom výborne vychádzame a veľmi dobre sa nám tam hrá. Myslím, že tu za tie roky máme okruh svojich divákov, takže by sme toto divadlo veľmi neradi menili.

• Pamatuji si, když jsem byl v roce 1993 poprvé na Vašem vystoupení. Hráli jste tehdy v pražském Gongu hru Delostrelci na Mesiaci a Vy jste poděkoval českým divákům za jejich nadšené reakce mozartovskou parafrází: „Naši Pražané nám rozumějí“. V České republice máte spoustu věrných diváků: Jak se vám hraje pro české publikum? Je nějaký rozdíl mezi reakcemi slovenského a českého diváka?

Naše divadlo vlastne dlhé roky nemohlo oficiálne hrávať, lebo sme nemali schválené texty. Boli také miesta, kde si schválené texty pýtali. Medzi prvými miestami, kde si ich nepýtali, boli práve vysokoškolské internáty alebo kluby; asi im na tom až tak nezáležalo. Tak nás tam pozvali. Jeden z takých prvých klubov bol klub Lesná v Brne, kde sme v sedemdesiatom štvrtom po prvý raz na moravskej strane hrali hru Človečina s pani Kolníkovou. Inscenácia mala veľký ohlas. Až sme sa naplašili, najmä keď sme si o vystúpení prečítali recenziu v brnenských novinách. Tí, ktorí nás videli, pozvali nás nielen do Prahy, ale aj do Liberca, Českých Budějovíc, Plzne a na Moravu – tam už chodíme dlho a sme tam ako doma, hlavne v Zlíne, ale aj na Ostravsku.

• Ve Zlíně, jste pro ně, pokud vím, svého času hráli i českou verzi Slovenského tanga. Naše tango se to, tuším, jmenovalo...

Áno, pod názvom Naše tango hrali Slovenské tango v gottwaldovskom Divadle pracujících (dnes je to Městské divadlo ve Zlíně) – vo výbornom preklade Miroslava Plešáka a v réžii Ivana Balaďu, ktorý túto moju hru režíroval aj v našom divadle. Videl som ich Tango a bola to veľmi dobrá inscenácia – dá sa povedať, že jedna z najlepších, čo som videl v iných divadlách... Ale ešte k tým rozdielom medzi českým a slovenským divákom, na ktoré ste sa pýtali. Nepostrehol som nejaké krkolomné rozdiely, ale predsa len nejaké sú. Mám dojem, že české publikum je hĺbavejšie, o čosi racionálnejšie a vždy pripravené s chuťou oceniť slovné hry. Dokáže v predstavení vybadať, ba chvíľami aj objaviť skryté narážky i súvislosti, vie v texte oceniť slovné i poetické zvláštnosti.

• Když jsme u těch Čechů a Slováků: Jak se díváte na česko-slovenské vztahy dnes, čtrnáct let po rozpadu Československa? Spolupracujete s celou řadou českých umělců, naposledy s Jiřím Chlumským při filmové adaptaci vaší Konečné stanice, někteří radošinští herci zazářili v českých filmech (Csongor Kassai, Anna Šišková a jiní). Zdá se, jako by pro vás bylo nyní v současném Česku více příležitostí, než v dobách společného státu.

Stalo sa to, čo som aj ja ťažko prijímal: ten zvláštny rok deväťdesiaty tretí, keď sa republika rozdelila. Ale roky ukázali, že to nebola až taká tragédia. To administratívne rozdelenie vlastne odštartovalo ľudské zblíženie. Už dávno sme neboli tak blízko pri sebe, Slováci a Česi, ako teraz. Mám najčerstvejší zážitok – jesenný futbalový kvalifikačný zápas medzi Slovenskom a Českom na Tehelnom poli. Nebolo v ňom jediného protičeského výkriku. Naopak, fanúšikovia z obidvoch strán sa po zápase spolu fotografovali. A to isté sa deje v hokeji. Je to vlastne krásny paradox: čím sme na jednej strane rozdelenejší, o to sme si bližší. A to je, myslím, ten najväčší zázrak, aký sa stal po rozdelení. Tie dva štáty vlastne vznikli preto, aby sa národy začali objavovať. To je nevídaný unikát!

• My teď vlastně máme každý dvě mužstva…

(směje se) Presne tak. A vlastne futbal a hokej, ale aj kultúra – hlavne tá kultúra – nám poskytujú príležitosť nového zbližovania, uvažovania o sebe a potvrdzovania kvalít. Keďže nemáme na Slovensku toľko peňazí, aby sme nakrútili vyše dvadsať filmov, čo v Čechách, naši herci sú radi, keď dostanú z Čiech ponuku – a to iste nielen preto, že sú Slováci, ale hádam preto, že sú dobrí a zaujímaví pre českých divákov. A to potvrdzujú pracovné výsledky aj našich hercov Anky Šiškovej, Betky Stankovej alebo Csongora Kassaia, ktorý je ešte navyše aj Maďar.

• To česko-slovenské kulturní ovlivňování je skutečně vzájemné. Vaše divadlo pro změnu v mnohém ovlivnila česká maloformistická scéna, především Semafor. O Jiřím Suchém se často zmiňujete jako o svém „semaforském panu učiteli“. Co Vás na tvorbě pana Suchého nejvíce oslovuje?

O chvíľu tu v Braniku bude pán Suchý sedieť ako divák, lebo príde dnes večer na predstavenie nášho Desatora… Veď keby nebolo Semaforu, možno by nebolo ani Radošinské naivné divadlo. Divadlo by možno bolo, ale asi by bolo iné, také normálne, kamenné. A práve pán Suchý „rozsvítil mou hlavu jako lampu na plyn“, vtedy na začiatku tých skvelých šesťdesiatych rokov, a odkázal mi Semaforom a svojimi textami piesní, že divadlo sa dá robiť aj ľahké a ľahko; teda divadlo vtipné a poetické, divadlo, čo si dovolí robiť srandu samé zo seba, a ešte je to aj jeho devíza; divadlo, čo sa vie dívať na svet a na svojich divákov láskavo a chápavo, ale aj s nadhľadom a najmä s humorom. Stal sa zázrak, ktorý som sa snažil uskutočniť aj ja. Semafor nezanechal nejaké výrazné stopy na poetike nášho divadla, a pritom je to vlastne chvála Semaforu. Šli sme si svojimi cestami, no stále je dosť toho, čo nás zbližuje: byť nad vecou, nadhľad, humor, pesničky. A verím, že tak ako sa to stalo i kedysi v Neveste predanej Kubovi, keď sme sa po prvý raz stretli na javisku, že našim javiskovým stretnutiam ešte stále nie je koniec.

• My se k Nevěstě ještě dostaneme, ale napadá mě: Vy jste nahráli v minulosti skoro všechny hry pro Slovenský rozhlas, jen ta Nevěsta chybí. Neuvažovali jste o tom, že byste tuto hru nahráli, ať už pro Slovenský nebo pro Český rozhlas?

To je pekný nápad. Už som o tom rozmýšľal. Bohužiaľ, niektorí herci z Nevesty, ako pani Kolníková, Ján Melkovič alebo Evžen Jegorov, už nie sú medzi nami... Je to v každom prípade dramaturgicky veľmi zaujímavá výzva a keď sa vyskytne nejaká príležitosť, či na českej alebo na slovenskej strane, v rozhlase alebo v televízii, ja si myslím, že aj s pánom Suchým budeme o realizácii veľmi vážne uvažovať.

• Semafor stál u zrodu vašeho divadla a výrazně ho ovlivnil. Vy jste však už před tím hrál s radošinskými ochotníky. Co Vás přivedlo k těm ochotníkům, ještě před vznikem Radošinského naivného divadla?

Ja som vlastne stále medzi nimi, stále s nimi skúšam, píšem pre nich hry a oni si vyberajú hry z môjho repertoáru. Roky sa venujem ochotníckemu súboru v Radošine, má názov Hlavina. Je to veľmi kvalitný súbor. A je to aj pre mňa príležitosť, aby som o niektorých veciach zase inak a nanovo pouvažoval. Celé leto, keď som v Radošine, skúšame. Potom na jeseň už oni skúšajú sami a vždy na Vianoce majú premiéru. Teraz pripravujeme hru, ktorú som priamo pre nich pripravil, pretože sa blíži desiate výročie každoročného miestneho kultúrno-spoločenského podujatia Radošinské Vianoce. Je to hra z futbalového prostredia, ktorú som síce napísal kedysi pred dvadsiatimi rokmi, ale znovu som ju pre nich prepísal. Ma názov Pokutové územie a hovorí o neutešených pomeroch v našom futbale – vtedy i dnes.

• Vy jste těch her, které se nerealizovaly a které třeba možná někdy uvedete s radošinskými ochotníky, napsal víc. Vůbec první hra Radošinského naivného divadla „Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z“ nebyla při svém uvedení na konci roku 1963 místními diváky příliš oceněna.V následujících letech jste předložil vesnickému publiku ještě pár maloformistických pokusů. Ty hry, resp. kabaretní pásma, jsou dnes neznámé a mezi tituly RND se ani nevyskytují. V čem spatřujete jejich tehdejší neúspěch?

Vtedy sme vlastne urobili jednu velikánsku chybu. Mysleli sme si, že už o divadle všeličo vieme, a že všetko, čo pripravíme, už pôjde samé a bude to fungovať. Lenže – niekedy to treba aj vedieť. Vy máte také slovo „umět“. A to sme vtedy „neuměli“. Jedným slovom, robili sme to polovičato a divák nám to dal najavo tým, že povedal: To je vaša vec, ale nie naša. A ono sa to v divadle vždy musí stať našou spoločnou vecou. A kým sa to tak naozaj stane, treba sa to naučiť a musí sa to aj vedieť. To znamená, že treba aj jednoduchú pravdu povedať zaujímavo, alebo zložitú jednoducho, ale aj vtipne a vynaliezavo. A to sa vtedy tuším nijako nedalo. Mali sme pätnásť, šestnásť, sedemnásť, osemnásť, devätnásť rokov – ja som bol najstarší medzi nimi, a tak to bolo také nijaké: ťarbavé, začiatočnícke. Preto aj nasledujúce pokusy, keď som ich aj uviedol, hneď sme ich aj stiahli. Hľadali sme a hľadali sme sa. Šmátrali sme v okolitom svete slovami, očami a rukami. Aby to napokon raz bolo také, aké to má byť, teda že nepočúvame iba sami seba, ale aj druhých... A to trvalo do Pitvy – do ďalšej hry, ktorá už mala ohlas. Pitva mala 101 repríz a tá potom aj odštartovala, dá sa povedať, poetiku Radošinského naivného divadla.

• A pak jste najednou začali získávat ocenění na různých festivalech - například se hrou Pŕŕŕ, které předcházela stejně úspěšná „správa o vnútornostiach“ Z duba padol, oddýchol si. Pozvolna se ale měnila doba a na RND se - i přes úspěchy souboru na divadelních festivalech - začala soustřeďovat nežádoucí pozornost mocných. V Topoľčanech jste se dokonce nesměli objevit až do roku 1990. Tlak neustal ani po vašem přesunu do Bratislavy. Co vám tehdejší mocipáni vytýkali? Co jim na vás vadilo?

Všeličo, vlastne skoro všetko. Napríklad aj to, že sa ľudia v našom divadle smejú, a že vôbec chodia do nášho divadla. Hrozne im bolo podozrivé, prečo diváci chodia na takéto korunované hlúposti, na také nič. Prečo ich je tam toľko? Prečo sa napríklad smejú na vete „od Svitu do Vrútok len drina a drina“, keď to vôbec nie je smiešne – to nám najčastejšie vytýkali. Smiech nám vytýkali. Lebo oni sa nesmiali. A nikdy im čosi podobné nebolo smiešne. Nebolo to jednoduché ani s textami, veď niektoré hry nám zakázali. A nielen hry, zložitý bol celý ten proces schvaľovania. Texty najprv schvaľovala malá dramaturgická komisia, potom veľká a napokon veľká umelecká komisia Slovkoncertu. A vždy sa tam našiel niekto, kto povedal: Toto nie! Túto časť škrtnúť! Alebo celú scénu von! Slovom: bolo to obdobie strachu. Bolo to mocenské obdobie jednej vládnucej strany u nás a tá jediná strana to veľmi usilovne využívala. A keďže v našom okrese – myslím si – nemali toľko iných príležitostí, aby sa na komsi vyvŕšili, na to sme tu boli my. Veď koľko tam bolo takých súborov? Skoro nijaký. A keď aj nejaké boli, boli to iba ochotnícke. Takí, čo hrali vlastné texty, sme boli jedine iba my. Nečudo potom, že veľmi skoro a veľmi jednoducho nás z okresu vyšmarili, respektíve nám natrvalo zakázali činnosť. V tom období, teda po šesťdesiatom ôsmom, hľadali práve toho takzvaného domáceho nepriateľa – antisocialistickú silu. A našli ju v nás, a tak sme mali na 21 rokov zakázaný vstup do topoľčianskeho okresu. Pravdupovediac, chodievali sme tam: načierno, hlavne do Radošiny. V tom našom klubovom divadielku sme potajme hrali pre štyridsaťpäť, päťdesiat ľudí, a boli sme radi, že nás nikto neudal a že sme odtiaľ vyviazli. Ale ten strach, ktorý bol, pretrvával aj v Bratislave. Tam si nás našli iné komisie, keď sme chceli hrať, ktoré na nás chodili, a ktoré nás usilovne neschvaľovali. My sme v roku 1970 ušli z Radošiny do Bratislavy, ale o oficiálnom schválení našej hry Jááánošííík sme sa dozvedeli až v roku 1979. Deväť rokov ho, chudáka Jánošíka, schvaľovali! Slovenský rekord. Takže boli to roky, na ktoré nerád spomínam. Ale na druhej strane tieto lapálie veľmi pevne dali dohromady súbor. Vraveli sme si: Okolitá hlúposť by mala nad nami zvíťaziť?! To nie! Ja viem, ani my sme nezvíťazili, ale nedali sme sa.

• Pro divadlo to byly jistě těžké časy. Jako malý zázrak se tedy jeví fakt, že právě v této době, v roce 1973, televize zaznamenala hru, kterou jste na divadelních prknech víc nesměli než směli hrát, Človečinu. Záznam Človečiny však skončil v trezoru a na svoji televizní premiéru si musel počkat plných dvacet let. Radošinci si však postupně svoji cestičku do médií našli. V rozhlase se objevila některá vaše pásma a Vy sám jste tady dokonce pracoval jako redaktor. Spolu s Milanem Markovičem jste v roce 1976 stáli u zrodu Variácií. Tento pořad byl jakýmsi předchůdcem pozdějších posluchačsky úspěšných Nedělních zábavníků, které z něj v mnoha ohledech čerpaly. Variácie měly také spoustu zajímavých hostí, mezi nimiž asi nejvíce vynikl Jan Werich, za nímž jste se spolu s Markovičem vypravili na sklonku jeho života. Jak na tuto návštěvu u pana Wericha vzpomínáte?

Práve tieto stretnutia – s pánom Suchým, ale aj s Miroslavom Horníčkom a Janom Werichom, považujem za vyvrcholenie našej rozhlasovej práce. My sme vtedy z rozhovoru s pánom Werichom mohli odvysielať asi tri minúty – to bolo všetko, čo šlo vo vysielaní, ale, chvalabohu – nahrali sme vyše hodinu záznamu. A Jan Werich sa naširoko a kvetnato rozhovoril a bol to veľmi zaujímavý a farbistý monológ. Rozprával už veľmi ťažko, ale hovoril veľmi múdro a veľmi mlado. Priznám sa, že som po tejto nahrávke v noci ani nemohol zaspať. Bol to až priveľmi silný zážitok.

• Každé Variácie byly na nějaké konkrétní téma. Rozšířil se i okruh redaktorů, kteří na tomto pořadu pracovali. Vedle Vás a Markoviče tu byl například člen RND Peter Guldan, Oliver Andrásy a jeho kolegyně Elena Vacvalová (tehdy ještě Kunštárová). Mě zaujala jedna relace, kde se objevila i Vaše dcera, syn pana Markoviče a dcera redaktora Guldana…

Vtedy bol Medzinárodný rok detí a my sme rozmýšľali, ako ho uviesť – aby to bolo zaujímavé. A skrsol nápad, čo keby reláciu tentoraz uvádzali naše deti. Bola s nimi dlhá a piplavá robota, lebo deti boli mimoriadne hravé. Moja dcéra mala vtedy štyri roky. Ale nakoniec z toho vznikla jedna z najlepších rozhlasových relácií.

• A Vaše dcera se dnes nevěnuje divadlu?

Nie, dcéra sa nevenuje divadlu, hoci má k nemu stále mimoriadne blízko. Ale ako vidím jej syna a jej dcéru, teda moje vnúčatá, bude mať kto pokračovať.

• Takže tady to vypadá do budoucna velmi slibně…

Ja verím, že áno.

• Pan Markovič nebyl jen redaktor Variácií, ale spolupracoval i s Radošinským naivním divadlem. Strávil zde plných sedmnáct let života a je hudebně i interpretačně podepsán pod nejednou radošinskou hrou. Z postav, které zde ztvárnil, se nejvíce proslavil Uhorčík v Jáánošííkovi.

Milan Markovič prišiel do nášho divadla v sedemdesiatom roku, práve vtedy, keď som ja prišiel do Bratislavy – do Učiteľských novín, kde už on bol zamestnaný. A my sme si tak nejako padli do oka. Ja som nemal vtedy v súbore hudobného skladateľa, ale ani takého herca, s ktorým by som hral na javisku, tak som ho oslovil. On sa najprv zdráhal, nechcelo sa mu ísť do toho. Totiž nikdy divadlo nehral. Ja už som mal vtedy za sebou vari pätnásť hier ako herec a režisér v ochotníckom divadle a navyše štyri hry a réžie v Radošinskom naivnom divadle. Povedal som mu vtedy: Neboj sa, ja ťa to naučím, skúsime to spolu. Trvalo to niekoľko rokov, kým Markovič aj čosi objavil, kým sa našiel. Najmä v prvých rokoch vzájomnej spolupráce nám to spolu veľmi dobre ladilo, dobre sa nám spolu hralo. No neskôr to už bolo iné: každý sme začali chcieť od divadla niečo iné. On chcel robiť niečo celkom iné, ako som chcel ja, a tak nasledoval rozchod. Bol to však celkom prirodzený jav. Náš rozchod dodnes nevidím nijako tragicky, hoci on ho už, chudáčisko, po novinách popísal všelijako. Povedal som mu vtedy, aby si šiel svojou cestou; aby si našiel taký druh divadla, či v jeho prípade skôr nedivadla, ktorý mu bude vyhovovať. A tak začal robiť politický kabaret, aj keď nikdy pred tým k tomu neinklinoval. A v tom sa, najmä za Mečiara, uchytil.

• Hra Čierna ovca zůstala bez hudby, pro divadlo začali najednou komponovat Jiří Stivín, Ján Melkovič nebo Ferdinand Havlík. Nebyla třeba tahle skutečnost tím hlavním důvodem Markovičova odchodu z divadla. Jednoduše řečeno, že odešel kvůli tomu, že měl méně příležitostí a jako autor hudby byl již méně oslovován?

Nebol to ten hlavný dôvod. Možno on to tak vtedy ťažko znášal a chápal. Tuším do sedemnástich inscenácií urobil hudbu. A zrazu prišiel medzi nás skladateľ, ktorý mal k hudbe oveľa bližšie a bol všestranne a profesionálne vybavený. Markovič bol gitarista amatér, ktorý vybrnkal dva-tri akordy. A zrazu bol medzi nami skladateľ Ján Melkovič, ktorý začal robiť hudbu trocha ináč, vlastne celkom inak, a v tej chvíli to po hudobnej stránke začalo byť o inom. Možno aj jeho príchod do divadla bol jeden z dôvodov, prečo náš vzťah ochladol, až nakoniec vyústil v tom osemdesiatom siedmom roku k rozchodu.

• Ferdinand Havlík a Ján Melkovič, kteří tady již byli uvedeni, jsou podepsáni jako autoři hudby k federálnímu insitnímu muzikálu Nevěsta prodaná Kubovi. Na jevišti bratislavského Štúdia S se v této hře sešly dva soubory – RND a Semafor. Hra zaznamenala ohlas, a to nejen v Bratislavě. Z Prahy prý tehdy byly cestovními kancelářemi vypravovány zájezdy přímo na toto představení. Neuvažovalo se, že by se to hrálo i v Praze?

Žiaľ, scéna bola neprenosná; bola postavená iba pre Štúdio S. A v tom čase, keď sme Nevestu uviedli, sme vlastne boli radi, že ju vôbec hráme. Nikomu vtedy neprišlo na um, že by sa náš muzikál mal hrať aj voľakde inde... Nevesta mala 103 repríz. A to sme si už vtedy povedali: Je to pre nich (pre Semafor – pozn. J. R.) namáhavé prichádzať raz do mesiaca do Bratislavy na tri dni a na šesť predstavení – v piatok dve, v sobotu dve a v nedeľu dve, a tak sme potom už skončili. Ale za Nevestou je nám dodnes ľúto.

• Ukázka z Nevěsty prodané Kubovi byla součástí pásma bratislavské televize Od Šumavy k Tatrám. V kontextu toho, jaké měla hra problémy, aby zdárně absolvovala cestu mezi všemi těmi tehdejšími schvalovacími komisemi, se nabízí se otázka, jestli se tento program v době zaznamenání, tedy v roce 1985, vůbec vysílal...

Vysielalo sa to, ale v nejakom opatrnom čase, keď to nikto nepozeral, aby to len, preboha, neprovokovalo – v najväčšej tichosti. Po osemdesiatom deviatom program však odvysielali párkrát. Dokonca z Nevesty máme krátky záznam, ktorý sa zachoval, jeden jediný, citujeme z neho na našom DVD Kronika komika. Večná škoda, že toho nie je viac.

• Federálne blues bylo asi tou písničkou, která ve hře nejvíc vadila. Možná proto si Nevěsta prodaná Kubovi musela na své uvedení nějakou dobu počkat. Proč právě tohle téma bylo za federace označeno jako nevyhovující?

Keď sme s pánom Suchým písali túto hru v sedemdesiatom ôsmom roku, mal to byť hlavný silvestrovský program Slovenského rozhlasu. Veľmi sme sa na to tešili. Dokonca sme muzikál v Semafore nacvičili. Semafor s pánom Suchým na čele už vtedy šiel na nahrávku na Slovensko, keď do rozhlasu dofrčal šofér z ústredného výboru strany a doniesol taký papier – dodnes ho vidím: nemal ani hlavičku. A bolo tam: Táto hra je paródia na federáciu... Nastal veľký rozruch v celom rozhlase. Preboha, čo teraz? Veď je už všetko naskúšané… Vymysleli sme si („jenom abychom v hanbě nezůstali“), že narýchlo urobíme výber toho najlepšieho zo Semaforu a z RND. Volalo sa to Nabídka dne – Ponuka dňa, a tento program sme potom za pár dní, čo bol Semafor na Slovensku, naskúšali, nahrali v trnavskej aule a Ponuku dňa potom aj s úspechom odvysielali v silvestrovskom programe... S textom Nevesty som potom roky chodil po kanceláriách a prosil všemožných a všemocných úradníkov, nech sa na to pozrú, nech si to aspoň prečítajú... Vtedy na začiatku osemdesiatych rokov vzniklo Štúdio S a na ministerstve sa našiel jeden ekonóm, doktor Fischer – nech mu je za to večná sláva a chvála – ktorý si povedal, že vlastne na Neveste nie je nič hrozné, skôr naopak, a že by bolo fajn, keby sa to v Štúdiu S uviedlo. Zohnal dvoch oficiálnych schvaľovateľov, ktorí do posudku napísali: Môže byť. A tak sa nakoniec Nevesta hrala s veľkou diváckou ozvenou a slávou.

• Ještě k panu Suchému: On před časem přeložil některé Vaše hry do češtiny. Kniha vyšla pod názvem Člověčiny Stanislava Štepky. Jak hodnotíte Jiřího Suchého jako překladatele Vašich textů?

V každom prípade je to veľmi zaujímavé. Hrozne ma to potešilo. Pán Suchý na prekladoch pracoval kopu rokov. Mali vyjsť koncom osemdesiatych rokov v Mladej fronte. No potom prišiel rok 1989 a celé sa to pribrzdilo a oddialilo. Aj pán prekladateľ prekladanie odložil a potom sa po nejakom čase znovu k tomu vrátil a preložil do češtiny celkovo štyri hry. No bola to zaujímavá a veľmi pekná práca. Keby niekto chcel študovať, ako sa na úrovni prekladajú texty zo slovenčiny do češtiny, ako pracuje s textom taký majster slova, ako je pán Suchý, ten by mal v knižke Člověčiny Stanislava Štepky zalistovať, lebo to stojí za to. Pre mňa a pre naše divadlo, ale aj pre tých ľudí, ktorí potom v júni 2000 prišli na prezentáciu spomínanej knihy v Bratislave do nášho divadla, kde bol aj Semafor a hral svoje pesničky, to bola nevšedná udalosť.

• To byl náročný úkol přeložit některé ty věci z nářečí…

To by som mal aj ja rovnako ťažkú úlohu, keby som prekladal texty Jiřího Suchého do slovenčiny. Medzi nami, už som sa o to kedysi pokúšal. Prekladanie som zanechal a povedal som si: Radšej si básne s chuťou čítaj. A všimni si, aké sú tie rýmy nádherné, ako šikovne pracuje so slovom, humorom, s metaforou; vlastne so všetkým, čo dobrý text robí dobrým textom. Keď znenazdania prestaneme čítať text a osloví nás báseň.

• Před několika měsíci vás, ale i nás, její fanoušky, navždy opustila herečka Katarína Kolníková, která byla takovou věrnou duší Radošinského naivného divadla. Vždyť v něm ztrávila plných 35 let. Určitě vám teď chybí. Jak na ní vzpomínáte?

V apríli sme oslávili, deň pred narodeninami, teda 19. apríla, jej osemdesiatpäťku. V našom divadle bola veľká sláva, všade naokolo vďačný ľud, politici, novinári a rodinní príslušníci. A ona na našom javisku, kde mala hlavné slovo. Bola vo výbornej forme. Dá sa povedať, že to bol nádherný odchod z javiska aj zo života, lebo o pár dní na to – zhodou okolností po Jááánošíííkovi – nám jej dcéra oznámila, že pred pár chvíľami v Radošine veľmi jednoducho a veľmi pekne odišla z tohto sveta. Samozrejme, že nám chýba. Nemožno ju nahradiť v repertoári, pretože podobná herečka neexistuje. Kolníková nebola iba herečka, bol to silný a jedinečný človek. Veľmi zaujímavý človek. Ona bolo živým stelesnením slova ČLOVEČINA (název velmi úspěšné hry RND, v níž Katarína Kolníková zazářila – pozn. J. R.), človečina na dvoch nohách – a ona ju prezentovala. Pani Kolníková bola originálna súčasť našej poetiky – živý doklad toho, ako možno na javisku nehrať a zároveň pritom byť. Jedným slovom: nehrať, ale niečo oznamovať zo života na javisku a mať zvrchované právo to oznámiť.

• A pár let před paní Kolníkovou odešel další z lidí, kteří s Vámi spolupracovali. Byl to Miroslav Siget, který tragicky zahynul…

To bola veľmi nečakaná a krutá správa. Siget bol vlastne spoluzakladateľom divadla. Účinkoval v prvých hrách a dennodenne bol pri divadle a v divadle, vypracoval sa na jedinečného herca, hoci v živote robil niečo iné: opravoval kaštiele a kultúrne pamiatky, a veľmi ho to bavilo. Ja som mu nechcel do toho hovoriť, tak som ho nechal, nech robí v živote to, v čom sa mu darí. Jeho smrť nás mimoriadne zaskočila – a myslím si, že nielen nás v divadle, ale aj Radošinu a Slovensko, pretože to bola naozaj tragická udalosť. Nie je tu – a spomíname naňho veľmi často. Neodmysliteľne totiž patrí do histórie nášho divadla.

• No a z dalších Vašich blízkých spolupracovníků už bohužel mezi námi není také hudební skladatel, ale i herecký interpret vašeho divadla Ján Melkovič. Odešel krátce po Sigetovi…

O pár mesiacov neskôr. Melkovič napísal hudbu do dvadsiatich siedmich hier Radošinského naivného divadla . Dá sa povedať, že sme si boli ako bratia a veľmi sme si rozumeli. Jednoznačne to bol geniálny slovenský hudobný skladateľ, ktorý chýba nielen nášmu divadlu, ale celej slovenskej hudbe a kultúre. Keď som mu dal na zhudobnenie texty piesní, priniesol na jednu pesničku aj tri hudobné verzie. A nemohol som sa rozhodnúť, ktorú si vybrať. A nevedel si vybrať ani režisér, pretože všetky tri boli veľmi zaujímavé. Teraz, keď sa preberáme v jeho pozostalosti, dávame dokopy všetky tieto verzie a chceme ich ešte niekedy využiť. Je to materiál veľmi kvalitný, veľmi inšpiratívny a veľmi silný.

• Jánu Melkovičovi jste věnoval hru Vygumuj a napíš. Hru, která byla na svojí dobu velice odvážná. Premiéru měla ještě za minulého režimu a pokud bychom probírali různé repliky, které zde padly, asi bychom se podivili, že něco takového tehdy vůbec prošlo. Neměli jste s tím nějaké potíže?

Po prvý raz za mnohé roky sa to stalo: keď sme Vygumuj dohrali, komisia, ktorá bola na predstavení, nás zavolala do bočnej miestnosti, kde nás nikto nemohol vidieť, a tam začala tlieskať. Ale ako hovorím, nikto nás tam nevidel. Bolo to v septembri v osemdesiatom deviatom. No a povedali nám, že hra sa hrať mimo Bratislavy nedá, že diváci by to mohli zle pochopiť a že by inscenácia mohla vyvolať nežiaduce reakcie. A čo teraz s tým? Či si to vezmeme na zodpovednosť? Reku, áno. Radošinské naivné divadlo bolo vtedy v niektorých svojich hrách už o čosi údernejšie, ako bolo v tejto. Táto inscenácia už vlastne len čosi završovala. A veľmi jednoznačne – ako sa kedysi vzletne vravelo – otvárala dvere dobe, ktorá prichádzala.

• Mluvíme – li o osobnostech, spjatých s RND, měli bychom se také zmínit o Pavlu Schwarzovi, který u vás působil v osmdesátých letech a v první polovině devadesátých let. Proč on odešel z divadla?

Schwarz bol manažér nášho divadla, takže k nám neprišiel ako herec, ale ako manažér. Vlastne vtedy ešte ako organizačný vedúci. A keďže to bol výrazný typ, nedalo nám, aby sme ho nevyužili na javisku. A bol to, ako raz povedal pán Suchý: Kouzelný to zjev... Tá jeho manažérska práca s nami bola spočiatku zaujímavá a úspešná. On vlastne postavil po organizačnej stránke divadlo na nohy – a darilo sa nám. Ale neskôr v novom čase sa žiadali aj nové nápady. Cítil som, že sa musíme posunúť ďalej. Začali sme tušiť a hľadať nové formy a nové impulzy. A tak v polovici deväťdesiatych rokov prišiel medzi nás Ladislav Hubáček, ktorý divadelné manažérstvo a organizačnú prácu vyštudoval na pražskej DAMU. A nielen preto, že na to mal kvalifikáciu, ale preto, že to aj robiť vedel (ja som si ho predtým oťukal už v Dome umenia v Piešťanoch, kde bol riaditeľom), prišiel k nám a je u nás desať rokov. S jeho prácou som nadmieru spokojný.

• Ještě jedno jméno bychom měli uvést, a to je režisér Juraj Nvota. On s Vámi vlastně spolupracoval i jeho syn Jakub Nvota společně s Kamilem Žiškou. Juraj Nvota byl postupně střídán i jinými režisérskými osobnostmi. Přesto ze všech režiséru, kteří kdy působili v RND, je to právě on, kdo je podepsán pod největším množstvím vašich inscenací.

Nvota je roky súčasťou Radošinského naivného divadla. Veľmi veľa pre nás urobil. Dal nás tak nejako na javisku dohromady a roky režisérskymi postupmi usmerňuje našu radošinskú, naivnú poetiku. V Nvotovi sme našli ďalšieho veľmi blízkeho človeka. Teraz práve robíme dvadsiatu prvú spoločnú inscenáciu – Sedem hlavných hriechov. A, samozrejme, nie je to iba on. Ďalším veľmi výrazným režisérom je u nás Ondrej Spišák, s ktorým sme sa takisto roky hľadali, až sme sa našli. Bez týchto dvoch režisérov a dramaturgičky Dariny Abrahámovej si neviem predstaviť súčasné, ba ani budúce Radošinské naivné divadlo.

• Po Vašem včerejším představení Desatero jsem si mohl znovu ověřit, že je velice zajímavé sledovat reakce diváků, co si povídají o představení, na které přišli – jak se jim to líbí. Každý v tom vidí to své. A Vaše hry jsou vlastně takové zprávy – Vy to i tak nazýváte – z toho světa, který žijeme. Určitě máte takový standard, jak by asi správná hra měla vypadat, ale přesto občas chcete napsat něco navíc, co by trošičku vyběhlo z těch zaběhaných kolejí a bylo možná i něco jiného, než by od toho divák čekal. Vybavuje se mi jedna hra: Jmenovala se Na jeden dotyk a možná, že trochu zaskočila i Vašeho pravidelného diváka. Mně se třeba líbila, ale…

(doplní) Bola trochu iná. Viete čo, ja som si niektoré autorské postupy veľmi chcel vyskúšať už vtedy pred dvadsiatimi rokmi, keď som pôvodný text napísal, ale prišli iné témy a hry, aj niečo iné medzi tým. Ako keby som stále nenašiel spôsob či kľúč, ako to celé urobiť. V spomínanej hre ožijú abstraktné pojmy s konkrétnymi a spolu hovoria o okolitom svete a ľuďoch. A mňa to hrozne lákalo. Stále som sa chcel k tomu nejako vrátiť a nevedel som ako. A tak som hru dal mladým divadelníkom Jakubovi Nvotovi a Kamilovi Žiškovi, ktorí vtedy končili Vysokú školu múzických umení, aby sa na to pozreli svojimi očami. Zaujalo ich to. Pustili sa do Dotyku ako dramaturgovia a Kamil Žiška ako režisér aj ako autor hudby. Teda mali v úmysle text s nami urobiť inak a po svojom. Dokonca sme uvažovali aj o tom, že urobíme premiéru a necháme to tak – len si spolu čosi také zvláštne vyskúšame. Vyskúšali sme si to – a nie neúspešne. Na jeden dotyk sme napokon hrali vyše sedemdesiatkrát a ja som veľmi rád, že sme sa na to podujali.

• Ono v podstatě jde o to, aby to bylo únosné pro diváka i pro vás. A proto se chci zeptat, co si myslíte o tzv. bavičích, kteří právě ten vkus diváka trochu podceňují, a tzv. reality show, s nimiž se teď poslední dobou doslova roztrhl pytel?

Chvalabohu, nemám na to čas, nemám kedy tie kraviny pozerať. Niekedy sa mi to stane v hoteli, keď večer prídeme a ešte čosi vysielajú alebo reprízujú. Pozerám sa na to a neverím vlastným očiam. Krajina, ktorá dala svetu Wericha, Voskovca, Semafor a pána Suchého, Horníčka a čo ja viem koho, má zrazu po večeroch pred očami ľudí, ktorí nehanebne parazitujú na humore a svojím vulgárnym netalentom všetko dehonestujú – a ešte aj na to dostávajú nemalý priestor... Padli akékoľvek tabu v oblasti zábavy a tí dobrodruhovia si tam robia, čo chcú. Nedávno som videl v nejakej českej televízii holohlavého českého komika hovoriť po slovensky. To mal byť hlavný zdroj jeho humoru. Ale on nehovoril, on metal zo seba od začiatku do konca najoplzlejšie slová z periférnej reči. A len preto ich používal, aby sa chlapil. Aby chlapácky vyzeral, aby ukázal, aký je on urastený a sebavedomý samec a macher. Ale on, žiaľ, ani na chvíľu nepredviedol, že je šikovný, ani že je vtipný, ale že je iba blbý. Po slovensky sprostý. A tá jeho blbosť či sprostosť až búchala dvermi. Keby niekto hľadal doklad o tom, čo je jednotka blbosti, tak on ju tam predviedol v hifi úprave. Čo s tým? Nič. S tým sa nedá robiť nič. Ľudia, ktorí robia kumšt, alebo sa o to v oblasti humoru alebo zábavy usilujú, musia v tom pokračovať, a ako hovorí pán Werich, proti tej blbosti treba naďalej bojovať, hoci tie výhry sú veľmi riedke – skoro nijaké. Ale v tomto boji sa nesmie, ako velí skúsenosť, ustať.

• Neuvažujete, že byste tuto tematiku použil v nějaké své hře?

Napísal som hru Celebrity a váhame s ňou, či ju uviesť alebo neuviesť, aby sme im nerobili reklamu, teda spomínaným hromotĺkom – toho sa veľmi bojím. Je to síce skôr hra o tých, ktorí tých hromotĺkov vyrábajú, ktorí im dávajú priestor a ktorí nás nimi prikrmujú a otravujú. Ale váhame. Pred dvoma rokmi som hru napísal a stále nevieme, čo s tým. Chodíme okolo toho ako okolo horúcej kaše aj s režisérom, aj s dramaturgičkou a nevieme čo a ako. Na jednej strane nás hrozne láka to urobiť, na druhej strane sa toho trocha bojíme. Ako to skončí? V tejto chvíli vám neviem povedať, ale v každom prípade sa ešte k tomu, hádam, vrátim.

• Tak uvidíme. Budeme sledovat program RND, třeba se tam ta hra časem objeví. Já jsem si prozatím ve vašem programu našel, že byste měli 16.října vystupovat ve Vídni. Hrajete tam často?

Chodíme tam už desať rokov.

• A ta představení jsou určená pro krajany?

Áno, hráme pre krajanov v takom veľmi útulnom divadle. Nie veľkom, ale veľmi príjemnom, nachádza sa uprostred Viedne, volá sa Freie Bühne. Vždy je tam tak natrepané, že sa tam ani dýchať nedá. Ale stretávame sa tam s ľuďmi, ktorí sú niekedy aj z Bratislavy a nedostanú sa u nás k lístkom, a tak prídu na naše predstavenie do Viedne, aby to spojili aj s nejakou návštevou. Chodíme tam veľmi radi – a už viac ako desať rokov. Sú to veľmi pekné predstavenia, ale aj veľmi pekné, ľudské stretnutia.

• Tak mi dovolte, pane Štepko, abych Vám poděkoval za čas, který jste si pro náš rozhovor udělal, a popřál Vám hodně inspirace a dobrých nápadů pro Vaše další hry a především hodně spokojených diváků. Ať se Vám i Vašemu divadlu v budoucnosti daří! Ještě jednou děkuji za rozhovor.

Stanislav Štepka, dramatik, textár, scenárista, herec, režisér. Narodil sa 26. júla 1944 v Radošine. Roku 1965 absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte v Nitre a novinárstvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1977), v rokoch 1964-1969 bol učiteľom v Bojnej, 1970-1975 redaktorom Učiteľských novín v Bratislave, 1976-83 redaktorom zábavných programov v Československom rozhlase v Bratislave; od 1983 sa profesionálne venuje divadlu a spisovateľskej práci; je zakladateľom a umeleckým šéfom Radošinského naivného divadla (1963).

Divadelné hry:
Ako sme sa hľadali (7. február 2003 Bratislava, RND)
Alžbeta Hrozná alebo Krw Story (11. január 1975 Radošina)
Čierna ovca (15. september 1983 Bratislava, PKO)
Človečina (14. november 1970 Radošina)
Človečina 2 (25. júla 2004 na scéne Radošinského naivného divadla)
Delostrelci na Mesiaci (20. november 1992 Bratislava, RND)
Desatoro (10. a 11. februára 2006 na scéne RND)
Dohoda možná (24. jún 1994 Bratislava, Štúdio S)
Generál (5. a 6. marca 2004 na scéne RND)
Hostinec Grand (20. november 1993 Bratislava, RND)
Hra o láske (4.a 5. februára 2005 na scéne RND)
Hrob lásky (19. január 1977 Bratislava ,Divadelný klub mládeže)
Jááánošííík (14. november 1970 Radošina, Klub mladých)
Jááánošííík (po tridsiatich rokoch) (14. november 2000 Bratislava, RND)
Kam na to chodíme (28. marec 1991 Bratislava, RND)
Kino Pokrok (15. december 1995 Bratislava, RND)
Konečná stanica (31. máj 1997 Bratislava, RND)
Kronika komika (26. apríl 2003 Bratislava, RND)
Kúpeľná sezóna (27. október 1980 Bratislava, PKO)
Lás-ka-nie (15. február 1992 Bratislava, RND)
Loď Svet (12. december 1988 Bratislava, PKO)
Malá srdcová príhoda (5. november 1994 Bratislava, RND)
Materské znamienko (13. apríl 1995 Bratislava, RND)
Na jeden dotyk (17. máj 2002 Bratislava, RND)
Návod na použitie (14. september 2001, Bratislava RND)
Nebo, peklo, raj (19. december 1986 Bratislava, Štúdio S)
Nemé tváre alebo Zver sa píše s veťkým Z (25. december 1963 Radošina)
Nevesta predaná Kubovi (21. január 1984 Bratislava, Štúdiu S)
O čo ide (17. september 1985 Bratislava, Štúdiu S)
Pavilón B (19. október 1984 Bratislava, PKO)
Pitva (29. marec 1967 Radošina)
Pokoj domu tomuto (24. september 1990 Bratislava, RND)
Pŕŕŕ (18. november 1969 Radošina)
Rozprávka o tom, ako žijeme dodnes, ak sme nepomreli (22. máj 1978 Bratislava, Divadelný klub mládeže)
Slovenské tango (28. máj 1979 Bratislava, Klub spojov)
Súpis dravcov (31. marec a 1. apríl 2000 Bratislava, RND)
Svadba (1. február 1982 Bratislava, PKO)
Štedrý divadelný večer (20. december 1994 Bratislava, RND)
Tata (13. decembra 1996 na scéne RND)
Včela v zime (25. jún 1999 Bratislava, RND)
Vygumuj a napíš (21. september 1989 Bratislava, RND)
Z duba padol, oddýchol si (30. november 1968 Radošina)
Ženské oddelenie (21. októbra 1987 v bratislavskom PKO)

V Činohre Slovenského národného divadla mala premiéru jeho hra Zverokruh (1994). Takmer všetky divadelné hry Stanislava Štepku vydala priebežne LITA. Ďalšie rozsiahlejšie knižné vydania: Radošinské naivné divadlo I (1983) , Radošinské naivné divadlo II (1989), Nevesta predaná Kubovi (1987, spoluautor Jiří Suchý), Tri správy (1989), Kam na to chodíme (1991, spoluatori Milan Lasica a Július Satinský), Tri sny (a doslov do snov) , 1993, Otcovské znamienka (alebo Sedem naivných hriechov) ,1998. Históriu prvého dvadsaťročia RND spracúva publikácia Stanislava Štepku a Dariny Porubjakovej Radošinské naivné divadlo alebo Správa o dedinských poštároch 1963-1983 (1985) a divadelné ročenky RND revue 1993 - 2001. Spolu s herečkou Katarínou Kolníkovou napísali knižku ... a já, Katarína Kolníková (2001)

Hry S. Štepku v cudzích jazykoch
Slovenské tango (Naše tango, preklad Miloslav Plešák, DILIA Praha 1985), Pavilón B, Čierna ovca (do poľštiny preložila Stanislava Hanudelová, 1985) Slovenské tango (Szlovák tangó, preklad Juraj Érsek, LITA Bratislava 1986), Čierna ovca (Das schwarze Schaf, preklad Gustav Just, Ústav divadelnej kritiky a dokumentácie, Bratislava 1988), O čo ide (De quoi s agit-il, preklad Arlette Cornevín, LITA 1988), Nebo, peklo, raj (Himmel, Hölle, Paradies, preklad Barbara Zulkamain, Ústav divadelnej kritiky a dokumentácie, Bratislava 1988), Zverokruh (The Zodiac, preklad Mária Švecová a Martin R. Ward, NDC Bratislava 1992), Vygumuj a napíš (Cancella e riscrivi, preklad Klaudia Corso, Veľvyslanecstvo SR, Rím 1993), Materské znamienko (Das Muttermal, preklad Karl Heinz Jähn, Bernd Bauer Verlag, Berlín 1993), Zverokruh (Der Tierkreis, preklad Karl-Heinz Jähn, Bernd Bauer Verlag Berlín 1995), Člověčiny Stanislava Štepky (štyri hry - Jááánošííík, Človečina, Ženské oddelenie a Pavilón B - v preklade Jiřího Suchého, Vydavatelství Klokočí, Praha 2000)

Účinkovali v Radošinskom naivnom divadle (1963 – 2006)

Stanislav Štepka, Viliam Madarász, František Štepka, Mária Vičanová, Marta Močková, Mária Kriváková-Čulagová, Irena Madarászová, Tonka Močková-Sigetová, Ivan Bušík, Ľudovít Machovič, Miroslav Siget, Anton Banák, Jozef Vičan, Ladislav Vagaday, Václav Svoboda, Miluše Šlincová, Jana Nováková, Jana Maroušková, Viera Slobodová, Oľga Májovská-Stručková, Ladislav Peter, Veronika Bazalová-Benedikovičová, Karolína Kumposchtová-Ducká, Milan Markovič, Jozef Sloboda, Katarína Kolníková, Jana Geišbergová-Oľhová, Darina Benešová-Porubjaková-Abrahámová, Eugen Lištiak, Iveta Miffeková-Straková, Katarína Štepková, Ján Melkovič, Mária Daubnerová-Drozdová, Stanislav Kalinec, Tamara Koričanská-Greksáková, Dušan Nágel, Pavel Schwarz, Miroslav Ivičič, Dušan Slávik, Daniela Vrbovská-Janáčková, Jana Gašparová-Nagyová, Maruška Mišenčíková-Nedomová, Milan Šago, Michal Rigáň, Ľubica Lehotská, Zuzana Kronerová, Gita Povodová, Viera Cyprichová-Bronkayová, Jana Kreháková, Lívia Kolínska, Oľga Hoffmannová, Peter Guldan, Gabriel Halmo, Dušan Slávik, Helena Vrteľová-Čertíková, Milan Mlsna, Ria Kolembusová, Eva Sepešiová, Juraj Takáč, Bronislava Brozmanová, Ján Zachar, Alena Michalidesová, Peter Šimun, Vladimír Svítek, Anna Kornajová-Warchalová, Ján Krchňavý, Zuzana Maurery, Soňa Norisová, Beáta Blažíčková, Ingrid Ištóková, Monika Hilmerová, Anna Šišková, Ladislav Kočan, Dušan Cinkota, Richard Felix, Mojmír Caban, František Rehák, Iveta Pašková-Malachovská, Elena Zemanová, Martina Znancová, Diana Mórová, Gabriela Škrabáková, Juraj Štepka, Milan Lasica, Július Satinský, Jaroslav Filip, Pavel Kottes, Zuzana Stoličná, Danica Jurčová, Silvia Petöová, Gabriela Dzuríková, Zuzana Pesselová, Róbert Roth, Judita Hansman, Lucia Lapišáková, Eva Vavrouseková, Ladislav Hubáček, Csongor Kassai, Helena Krajčiová, Jana Kolesárová, Alžbeta Stanková, Zuzana Moravcová, René Štúr, Kristína Dubajová, Henrieta Jančišinová, Lucia Lužinská, Norbert Mikuš, Juliana Jamrišková, Kamil Mikulčík, Zuzana Norisová, Lenka Barilíková, Pavel Čížek, Kamil Žiška, Anna Vargová, Ľudmila Trenklerová, Zuzana Haasová, Eva Sakálová, Milena Minichová, Jonatan Pastirčák, Peter Vaňouček, Stanislav Kociov, Eva Kerekesová, Lujza Schrameková, Lívia Sabolová, Daniel Heriban, Viktor Horján, Kristína Farkašová, Dominika Kleisová, Maroš Balážik, Svätopluk Malachovský, Andrea Martvoňová, Lucia Molnárová, Petra Molnárová, Peter Mankovecký, Karin Olasová, Veronika Koščová

Charakteristika diela

Stanislav Štepka je originálny a všestranný divadelný umelec: dramatický autor, textár, herec, režisér, zakladateľ a šéf Radošinského naivného divadla. Takmer vo všetkých hrách, ktoré napísal, aj sám hral; napísal k nim texty piesní a spočiatku väčšinu z nich aj sám režíroval. V roku 1963 zakladá vo svojej rodnej dedine Radošina divadelný súbor malých javiskových foriem. Prvým predstavením je inscenácia jeho kabaretnej hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z - má tri reprízy. Od r.1969 prijíma Štepkov súbor názov Radošinské naivné divadlo, od r.1970 pôsobí divadlo v Bratislave. Štepka ako autor a divadelník sa inšpiroval najmä tvorbou malých pražských divadiel z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, predovšetkým divadlom Semafor Jiřího Suchého a Jiřího Šlitra. Zo slovenských autorov a divadelníkov ho najviac ovplyvnili Milan Lasica a Július Satinský. Inšpiroval ho teda špecifický žáner literárneho kabaretu - produkt veľkomestského prostredia. Štepka však vynaliezavo spojil charakteristické črty vidieckeho ochotníckeho divadla a mestského intelektuálneho kabaretu. Svoje hry píše a hrá - okrem spisovnej reči - aj v rodnom radošinskom nárečí, ktoré mieša s prvkami mestského žargónu. Zároveň v jeho hrách nachádzame ozveny viedenskej lokálnej frašky a commedie dell´arte: najmä vo vyhranenej typológii postáv a v ich pohľade na svet z plebejskej perspektívy. Protagonisti Štepkových hier sú práve tí "nestroyovskí" drobní hrdinovia, ktorí vnímajú svet až detsky priamym spôsobom, a tak vypuklo odhalia jeho absurdnosť a abnormalitu. Radošinské naivné divadlo je naivné spôsobom, akým sú naivní šašovia a klauni, akým je naivný Charlie Chaplin. Práve ten "pohľad zdola hore" je demaskujúci, prenikavý a plebejský, oslovuje široké vrstvy obecenstva a Radošinské naivné divadlo sa stáva počas štyridsiatich rokov svojej existencie vskutku všeobecne známym a populárnym fenoménom; mnohé výroky Štepkových dramatických postáv "zľudoveli" a prenikli do bežnej hovorovej reči. Štepka vo svojich hrách často paroduje spoločenské pomery, myšlienkové klišé, a ideologické frázy (to prinieslo Radošinskému naivnému divadlu viaceré problémy a cenzorské zákazy v období komunistickej moci). Štepkovi nie je cudzí ani pátos moralistu, vždy však zrelativizovaný láskavou iróniou. Viaceré Štepkove hry demaskujú národné mýty (najmä Jááánošííík) a kriticky interpretujú slovenskú históriu (Ako sme sa hľadali, Ako bolo, Vygumuj a napíš, Kino Pokrok). Insitný statický a predovšetkým deklamačný charakter inscenácií, ktorý bol pre Radošinské naivné divadlo typický v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, sa postupne obohacuje o dynamickejšiu scénografiu, pohybové aj tanečné výrazové prostriedky, v divadle čoraz častejšie účinkujú profesionálni režiséri, scénickí výtvarníci, herci, speváci, hudobníci. Divadlo sa výrazne profesionalizuje, ale zachováva si pritom svoju charakteristickú insitnú poetiku. Štepka nielen ako autor, ale aj ako divadelný šéf a herec sa výrazne podieľa na tomto procese profesionalizácie. Radošinské naivné divadlo rozširuje svoju pôsobnosť aj do elektronických médií - jeho hry a programy sa pravidelne objavujú na programe rozhlasových a televíznych staníc. Stanislav Štepka patrí dnes k najpopulárnejším divadelným autorom a Radošinské naivné divadlo k najpopulárnejším divadelným súborom na Slovensku.

O autorovi

V Radošinskom naivnom divadle vzniká veľmi svojská dramatika, ktorá vypovedá o dnešných ľuďoch, ich trápeniach a radostiach, trpkostiach i nádejach oveľa viac, než tzv. "vážna" súčasná dramatika. Autorom týchto čudných, trpkých komédií je Stanislav Štepka. Hľadí na svojich súčasníkov s nemilosrdnou zvedavosťou a odhalí v nich kopu neveľmi vábnych vlastností, no zároveň akoby bol presiaknutý múdrou zhovievavosťou - všeličo im odpustí, čo je ľudské. Vie zachytiť skvostný, pravdivý, živý detail, vie "odpočuť" frázu i bizarnú zmes dedinského dialektu s mestským žargónom. S originalitou, ktorá v súčasnej slovenskej dramatike nemá obdobu, vie vytvoriť všednú, banálnu a životne veľmi pravdivú situáciu a načrtnúť svojské typy priemerných, ničím nevynikajúcich postáv... Jednoduchí, nenápadní, často trápni hrdinovia, v ktorých je skrytá hlboká pravda o živote.

Martin Porubjak

Kdykoliv se rozepíše zakladatel Štepka o počátcích svého divadla, nezapomene se zmínit o Semaforu. Hlásí se k našemu divadlu stejně, jako se Semafor hlásí k Osvobozenému divadlu, každý se zkrátka k něčemu hlásíme. Osvobozené divadlo se hlásilo k bratrum Fratellini a k němým americkým groteskám. Ke komu se hlásili klauni Fratellini netuším, ale taky se určitě k někomu hlásili. A mohu tady po pravdě prohlásit, že je to dobrý pocit vědět, že má práce byla k užitku někomu, kdo neopisoval, protože to neměl za potřebí, protože měl dost vlastní invence. Naskýtá se otázka, jak se tedy Semaforu přihodilo, že jej Stanislav Štepka označuje jako impulz ke vzniku svého originálního a nenapodobitelného divadla? Myslím, že klíč bychom našli v názoru na humor. Nebo alespoň jeden z klíču. Humor Semaforu se humoru radošincu vlastně ani moc nepodobá, ale vím a mám zjištěno, že se oba, Stano i já, smějeme stejným věcem. Rozesměje nás Jan Werich, Miroslav Horníček, Lasica se Satinským, Woody Allen, zatímco pivní humor, humor až příliš lidový, je nám oběma cizí.

Jiří Suchý

Základní životopisné údaje Stanislava Štepky a seznam her Radošinského naivného divadla byly převzaty z oficiálních stránek divadla: http://www.rnd.sk.
Ke stažení: hra Stanislava Štepky Ježiško zvoní, otvorte - Krátke vianočné zvonenie v panelovom dome.

Diskuze k článku

Zobrazuji příspěvky 0 – 0 z celkem 0: (reagovat)