DIALOGOsobnost

Katarína Kolniková (1921-2006)

Ochotnická herečka Katarína Kolníková se narodila 20. dubna 1921 v Radošině a vyrostla v chudobě rodiny železničáře.. Jistý čas pracovala jako sezonní dělnice na biskupském majetku v Radošine, potom několik roků sloužila v Piešťanoch. V roku 1941 sa vdala za Michala Kolníka z Nitrianské Blatnice, s kterým měla čtyri děti. Po roku 1945, když jí manžel opustil, zostala s dětmi sama. V letech 1947-1979 působila v mateřské školce v Radošině. Až do důchodu pracovala jako školnice a pečovatelka mateřské školy v Radošině.

Od roku 1971 byla členkou Radošinského naivného divadla. Příznivců si získala především díky postavě Matky v Jááánošíííkovi, babičky v Človečine, či paní Kováčové z Ženského oddělení. Díky televiznímu zpracování mnoha těchto inscenací jí znají i televizní a filmoví diváci. Zemřela 29. května 2006.

Jan Richter

Účinkovala i v dalších inscenacích Stanislava Štepky - v Alžbětě Hroznej, v Rozprávke, v Slovenskom tangu, v Kúpeľnej sezóne, v Neveste predanej Kubovi, v Pavilóne B, v Štedrom divadelnom večeri a i. Hrála ve filmech Tichá radost, ...kone na betóne a Konečná stanica. Získala mnohé ocenění: Igric (2004/2005), Cena Slovenskej filmovej kritiky, OTO (2001) - uvedená do Siene slávnych, Kvet Tálie

Stanislav Štepka: Zo životopisu Kataríny Kolníkovej alebo Život na prvý pokus (1993)

Narodyla som sa v Radošine, v mojéj dedynke v údolí. Dectvo som mala neveselé. Bolo nás kopa detý – a tatu nebolo. Mamu som mala, jako šetký okolité dety na dedyne, ubídenú, utahanú, pretože sme pýtali jest, a na pánskom boli platy malé. Ale našá koza Melana nám na frištuk zato každému dala hrnček mlíka. A krajíc chleba bov pre nás ždy jakýsi malý. * Do školy som chodyla rada, a čo mi povedali pany učitelka Cvengrošová, to ždy bolo pre mna svaté. Áno, ona to bola, čo ma i s manželom, rádytelom školy, učila spoznávat svet aj z tej druhej strany. * Ked som bola šístačka, vybrali ma hrat dyvallo, nevím prečo, asik preto, že som sa dobre učila. Dočilku si vysvedčený skovávam jako památku. Hrala som matku chudobnej rodyny, nadpis tej hry už nevím, len tolko vím, že ma pochválili a dali mi balíček cukrového. * Tedy sme chodyli spolu do jennej trídy: šísty, sídmy, aj ósmy ročnýk. Knyha Reália bola tlstá, ale já som hu mala rada. A ked mi hu v škole poštali, tak som hu rada čítala, aj čítanku Pre život, v kerej boli velice pekné básnyčky a úryvky ze života naších klasikov. * V sídmej tríde sme dostali novú učitelku. Vidým hu aj čil, jak nás prišla v septembri učit. Drobná ženyčka, krátke svetlé vlásky a oči modré a dobrotyvé, a hlas mala strašne krásny a makký, jako hudba. Hovorila pekne po stredoslovensky, čo sme my radošinské dety predtým neočuli, lebo my sme tvrdú výslovnost pili už s materinským mlíkom. Volala sa Mária Hečková a učila nás krátko, asik jeden rok. Dočilku vím jej pesnyčky, ale aj to, jako nás mala rada, tí oplašené decká v zaplátaných fertuškách. Pane Bože, bola by som hu stela očúvat aj do večera. Ždy nás odprevadyla ze školy až na chonnýk, a mne sa už any domov íst nestelo. Až neskorší som sa dozvedela, že to bola vzácna učitelka a spisuvatelka Mária Jančová. Tak by som hu stela stretnút a ešte ráz sa jej kuknút do tých jej dobrých velkých očí. Potom som vyšla z ósmej trídy. A pretože do meštánky chodyli len pánske dety, mosela som si vyhrnút rukáve a robit, kde sa dalo: po gazdoch, alebo v majíri * Potom prišla vojna a časy tažké, keré by som najradšej vymazala z mysle, duše, aj srcca. Ostali mi štyri dety, a život išóv dalej, a já som sa večeráma dývala, jako sa u nás hovorí, pán Bohu do okén, a zdychala som: Ach, já bídna maty, jako já títo dety vychovám?! A verte či neverte, vychovala som. Pomohli mi aj mojá bývalá pany učitelka, ked ma tam prijali do zamestnána. Školstvo mi dalo i detom chleba, a já som robila. * Až ráz mi poslali lístek, že sa zasek bude hrat dyvallo – Statky-zmatky. A už to potom išlo: Kubo, Verona... Hrávala som za osvetovú besedu, za hasičov, za ženy. Dety rástli jako z vody, išli do školy, do internátov, a já som hrávala to, čo mi dali, jako keby som bola stela dobehnút to, čo mi nedav život. * Neská mi dáva úlohy mój žák, čo volakedy chodev do mojéj škólky. Bov to taký malý, cintavý chlapec s múdryma očáma. A já čil sedým a čakám, teším sa na každú úlohu, na každú skúšku. Ked mám íst do Bratyslavy, tak už sa od rána chystám, aby som nyšt nezabulla, scenár, rekvizity a hlavne koláč, no preca taký obyčajný, makový, orechový, jaký vedá napíct šetky mamy na svete, lebo my nemáme kedy chodyt po kavárnach. Treba skúšat. Pýtate sa prečo? Preto, lebo je nám spolu dobre. Lebo robíme čosik, z čoho máme radost. To pochopí a cíty len ten, kdo má rád umený. Alebo život? Sama čil nevím...

***

Pár rádkov... zo života Kataríny Kolnikovej (1996)

Radošina je malá dedynka za kopcom, od Píštan je to len jedenást kolometrov. Nyje ráz som tú cestu prešla peši – plátenky v ruke, lebo autobusy tedy ešte nechodyli, a takto som už tedy pestuvala turistiku... * Dyvallo som od decka obdyvuvala. Vánoce, ale aj Velká noc, krásne svátky – ždy s našimi ochotnýkmi. Já som hrala jako šéstačka na školskej vánočnej besídke – krásnu postavu, babičku, celá som bola v čírnom. To nemohov hrat bársdo, to mohov hrat len dobrý žák. A potom o rok som zasek hrala pri jasličkách. To bolo radosty, a nevím prečo, ale ten pocit štastá cítym dočilku. * Vidýte, mój život je jenno také dyvallo. A nemyslite si, že to boli len veselohry, ale aj drámy. Pane Bože – a jaké! Mišo Glós bov náš režisér, ten nás prehánav! Ale vedev aj vysvetlit, čo jako on ste. A zrázu ma zavolav do školy na večernú skúšku dyvalla pán radytel a organista Štefan Cvengroš. To sa tedy hrávali Urbánkove hry. Dostala som pár postáv, ale aj diplomov. Any nevím presne, kolko postáv som v Radošine odehrala, asi takých sedemnást-osemnást. * Já som bola taká slabšá herečka, priznám sa. Ale taká Anulka Bartošková – Štepková, tá bola ždy prvá, krásne spívala soprán, sóla – a já som mala hlas jako starý hrnec. Aspon já som to tak očula. Anka – to bola bola mama nášho umeleckého šéfa. Takže, čo Stano ví, zdedev po mame, ale aj od Boha, verte mi, ináč to neny možné! * Potom prišli do módy dyvallá malých forém. Já som ždy mala také vačšé formy, až ráz som dostala lístek, ze školy mi ho dety prinýsli, teda že mám íst do nového klubu na skúšku. Stano Štepka mi dav scenár, kerému som nyšt nerozumela. Bolo to čosi inačšé. Ale o nás. A tak som sa učila a potom hrala ostošest. Až som prišla na to, že šecko sa dá, ked človek ste. Bola to Človečina. Nadpis sa mi nelúbev any trochu. Ale čo v tej hre bolo pravdy! Ešte aj čil po dvacátych pátych rokoch hu dety vedá a píšu o nej diplomové práce. Tak som rozmýšlala, jako to tak vedev ten chlapec denglavý (Stano bov a je taká jemnejšá postava, ale aj povaha) takto napísat? * Jááánošííík už bola hra veselšá. Ale též sa mi moc nevidela. Čo to robí z nášho slovenského ludového hrdynu? Ved Jánošík brav len od pánov a dávav chudobe! No vidýte – jako sa tí naše dejiny otáčajú! * Mali sme zakázané hrat v našom okrese, ale zato nám tlískala Praha, Brno, Ostrava. Svet je malý. A tak sme aj my videli svet, a boli sme aj za velkú vodu – v Amerike, Kanade. Rada hrávam v Prahe, vlasne – strašne rada. Ešte si pamatám, jako sme naboso chodyli po tom peknom meste, tlačili nás topánky, tam po tom námestý, kde je ten orloj... * Stano zebrav do dyvalla aj chlapcov z Radošiny: Mira Sigeta, Laja Močku, Joža Vičana... To boli cesty! Po kluboch, internátoch, hrali sme, kde sa dalo, aj za „vatikánsku menu“, teda za pánbozaplat! Božemój, boli sme mladí a zdraví a štasní Radošinčany. Nám išlo tedy len o to, že sme tu a že tu steme byt, čo tam po penázoch, to též neny šecko. *

Slovenské tango – to bola moja prvá hra s „naozajsným režisérom“, múdrym, a „s naozajsnú herečku“ Zuzku Kronerovú. To bola a je moja láska – a prejavujem aj úctu k ich celej hereckej rodine. Zažili sme vdačnost, ked sme tedy u nych v byte skúšali, jako nás len hostyli, na to sa nedá zabunnút. V Tangu bola moja prvá poštárska úloha, a taká pekná, a tí krásne pesnyčky, čo nám do hry urobev Čech, pán Stivín, aj ked neboli mojé, pamatám si ích šecky! * Kúpelná sezóna – to bov zasek kúsek aj mójho života – slúžka Berta, čo slúži u pánov v Píštanoch. To som aj já, čo som tam kedysik slúžila u Ábelesa a vidým sa dočilku, jako tam opatrujem malého Matíska. * A prišli aj dalšé hry. Kolko som ích zahrala? Osemnást? Dvacat? Dvacatpet? V každej som nehala kúsek ze seba. Já vím, že volakerá pójde z programu ven, stáhnu hu, lebo sú už nové napísané. Ale já mám rada šecky. Kerú najradšej? Tažko povedat, asi to Ženské oddelenie. Ale lúbim aj Hostinec Grand. Áno, zahrala som si aj v Štúdiu S v hre Pomoc, alternovala som ze Zuzku Kronerovú. Nevím, či dobre. Ale v našom dyvalle - je v našom dyvalle! Tam som doma. * Už som dvaccatpet rokov na javisku RND... Vážim si tých mladých v našom dyvalle, čo majú vysoké školy. A preto sú aj takí dobrí, texty sa friško naučá, poznajú noty, krásne spívajú. Len tak ím hudebný skladatel Janko Melkovič rozdá hárky papíra, čo majú na ných cifričky a voláky nótový klúč – a ony spívajú tri hlasy, či aj štyri, a já sa kukám a očúvam jak taká sprostá, a potom aj mne volačo dajú, volado mi to predspíva a já sa chytám jeho hlasu jako v kostole, pomály. Ale na tretý ráz to už vím! * Jeden z nás ví to, druhý hento. A vedá to aj chlapci, čo majú na starosty aparatúru, ale aj kostýmy a rekvizity, teda Vlado Svítek a Milan Šago. Taká sme partia. Ked sme volade na zájazde, sedýme v hoteli na izbe a delíme sa s tým, čo máme, či krajec chleba alebo flaša piva, či minerálky. A náš šéf sa ždy rozvypráva a my očúvame... A já tedy rozmýšlam, či som ešte neny z kola ven. Jak to zbadám, tak utečem. Ale, preboha, kde? * Oblúbených dyvákov mám asik šeckých. Ved chodá do dyvalla za nami, či už mladí alebo starí, a je nám s nyma dobre. * Víte, na čo nerada spomínam? Na to, ked zabunnem voláku vetu, alebo ked hu povím, jako by som nemala. Já by som stela sem-tam aj improvizuvat, ale nýkedy je to pre mna tažké. Lahké to teda neny. * A stela by som odkázat tým, čo prídu po nás, aby to dyvallo našé robili z lásku a úctu, či s vdačnostu, lebo my sme to tak též robili. Ved to hráme pre našé mamy, otcov, bratov, či sestry – pre človeka, kerý si to zaslúži a kerý si pri nás ste oddýchnut, aj sa trochu potešit. Ved žijeme voláko friško, a okolo nás je tolko toho zla... * Načo som prišla pri mojích sedemdesátych pátych rokoch? Pane Bože, že jak to šecko friško ušlo. Človek any nezbadav, že to, čo tak friško ide a odchádza, je život...

(ukázky z knížky Stanislava Štepky .... A ja, Katarína Kolníková, Bratislava 2001 – zveřejněno se souhlasem autora)

Diskuze k článku

Zobrazuji příspěvky 0 – 0 z celkem 0: (reagovat)